Proskomidia

Je prvá časť liturgie. Počas tejto časti sa osobitnými ustanovenými úkonmi pripravujú dary na Tajinu Tela a Krvi Isusa Christa a vykonáva sa predbežné spomienkové modlitby za členov Cirkvi pri pripravovanej obete.
Grécke slovo proskomídi znamená „prínos“. Táto prvá časť liturgie nesie tento názov nie preto, že by sa počas nej prinášala tajomná obeť Bohu – tá sa uskutočňuje až na liturgii verných – ale preto, že dary pripravované na Tajinu sa v nej prinášajú, alebo zasväcujú, Bohu. Toto sa deje oddelením týchto darov od bežného chleba a vína prostredníctvom liturgických úkonov a modlitieb. Takto sa stávajú pre nás posvätnými už pred samotným vykonaním Tajiny a už ich nemožno miešať s obyčajným chlebom a vínom. (v minulosti chlieb a víno prinášali veriaci a diakoni spomedzi týchto darov vyberali tie najlepšie ktoré určili k Eucharistii)

Počas proskomídie sa pripravuje pšeničný chlieb a červené hroznové víno, ktoré použil sám Hospodin Isus Christos na Tajnej večeri pri ustanovení Tajiny Eucharistie.

Tento chlieb sa nazýva prosfora, odvodené z gréckeho slova „prinášať,“ t. j. prosfora je obetný dar Bohu. Prečo sa tak nazýva? Pretože v dávnych dobách bol tento chlieb vybraný na slávenie Eucharistie z množstva chlebov domácej prípravy, ktoré veriaci prinášali do chrámov z úcty k Bohu. Časť z nich sa používala na Tajinu, časť na bratoláskovú hostinu po liturgii a tiež na podporu členov kléru.

V kresťanskej staroveku sa však pojmom prosfora označoval nielen chlieb, ale aj iné dary, ktoré veriaci prinášali na liturgické použitie alebo na podporu duchovenstva a chudobných. Postupom času sa však zvyk prinášať domáce chleby vytratil, a to z dvoch hlavných dôvodov:

1. Nebolo vždy možné vybrať z prinesených chlebov také, ktoré by boli vhodné na Tajinu.
2. Bratoláskové hostiny (agapé) prestali byť bežnou súčasťou kresťanskej praxe a zmenili sa aj spôsoby podpory duchovenstva.

Čo sa týka iných darov, tie sa naďalej prinášajú do chrámu, napríklad hroznové víno, kadidlo alebo olej, avšak už sa neoznačujú ako prosfory. Tento názov sa zachoval výhradne pre chleby určené na Eucharistiu. Namiesto domácich chlebov sa teraz používajú špeciálne pripravené prosfory, ktoré sa pečú v kláštoroch alebo v blízkosti chrámov. Ich príprava v kláštoroch patrí medzi osobitné poslušnosti. Pri farských chrámoch sa pečením prosfor obvykle zaoberajú ženy, známe ako prosfirníčky, ktoré bývajú často vdovy alebo manželky duchovných.

Chlieb určený na Eucharistiu musí byť pšeničný, pretože práve taký chlieb používali starovekí Izraeliti počas pozemského života Isusa Christa a nepochybne ho použil aj On sám pri ustanovení Tajiny Eucharistie. Tento chlieb zároveň symbolizuje vykupiteľskú smrť Isusa Christa. Svoju smrť a jej spásonosné plody pre ľudstvo totiž Hospodin prirovnal k smrti pšeničného zrnka, ktoré bez toho, aby zomrelo, nemôže priniesť hojnú úrodu: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a nezomrie, ostane samo; ak však zomrie, prinesie mnoho úrody“ (Jn 12, 24).

Chlieb určený na Eucharistiu musí byť čistý nielen svojou podstatou, teda surovinami, z ktorých je pripravený, ale aj spôsobom, akým je pripravený. To vyžaduje úcta k vznešenosti a svätosti Tajiny. Chlieb má byť dobre upečený, nie presolený, čerstvý a bez známok plesne. Nesmie byť potretý mliekom, olejom ani vajcom.

Chlieb na Eucharistiu má byť kvasený, na rozdiel od nekvaseného chleba, ktorý používajú rímski katolíci. Chlieb, na ktorom Isus Christos vykonal Eucharistiu, evanjelisti v gréčtine nazývajú artos, čo znamená „nakvasený“, „vykysnutý“ chlieb (Mt 26, 26; Mk 14, 22; Lk 22, 19). Nekvasený chlieb, opresnok, je v gréckom texte Písma označovaný výrazom ázymon (napr. Nm 6, 19; Sdc 6, 20), prípadne je výraz artos špecifikovaný ako „nekvasený“.

Na artose, teda kvasenom chlebe, sa Eucharistia slávila už za čias apoštolov (Sk 2, 42–46; Sk 20, 7; 1 Kor 16, 16) a pokračovalo to aj v obdobiach blízkych apoštolským časom. Vtedy bol rozšírený zvyk používať chlieb z obetných darov, ktoré veriaci prinášali do chrámu. Tento chlieb bol kvasený, pretože slúžil nielen na slávenie Tajiny, ale aj na bratské agapé hostiny a na pomoc chudobným.

Podľa svedectva svätého Epifania používanie nekvasených chlebov na Eucharistiu praktikovali len niektorí starovekí heretici (Ebiovejci), ktorí sa pridržiavali židovského zákona. Apoštoli však na Jeruzalemskom koncile stanovili, čo z Mojžišovho zákona zostáva záväzné pre kresťanov a čo stráca platnosť (Sk 15, 23–30). Používanie opresnokov sa v rímskej cirkvi stalo záväzným až v 11. storočí, za čias konštantínopolského patriarchu Michala Kerularia.

Treba však poznamenať, že používanie opresnokov neruší platnosť Tajiny. Avšak opresnoky sú charakteristické pre Starý zákon, zatiaľ čo Eucharistia je ustanovením Nového zákona. Tá sa nielen duchom, ale aj vonkajším prejavom odlišuje od starozákonnej paschálnej večere.

Tento chlieb pozostáva z dvoch kruhových častí – hornej a dolnej, ktoré sú položené jedna na druhú, čo symbolizuje dve prirodzenosti v osobe Isusa Christa – Božskú a ľudskú.

Na vrchu chleba je umiestnená pečať v podobe štvorramenného kríža s nápisom: IC XC NI KA (Isus Christos Víťazstvo). Znamením kríža sa odlišuje od bežného chleba a zároveň vyjadruje jeho účel – zobrazovať krížovú smrť Hospodina Isusa Christa. Grécke slovo νικα (NIKA – víťazstvo) je vtlačené na prosfory na pamiatku zjavenia apoštolom rovnému cisárovi Konštantínovi Veľkému, ktorý na nebi uvidel znamenie kríža s týmto nápisom. Spojenie tohto slova na pečati prosfory so znakom kríža a skráteným nápisom mena Isusa Christa vyjadruje nasledujúci význam: menom Isusa Christa, ukrižovaného na kríži, víťaza nad nepriateľmi spásy.

Uvedené vlastnosti musia spĺňať aj ďalšie štyri prosfory, nad ktorými sa vykonáva sväté úkony počas proskomídie. Okrem týchto piatich hlavných prosfor sa na proskomídiu prinášajú aj ďalšie prosfory na spomienku živých a zosnulých. Na týchto prosforách sa niekedy môžu objaviť aj iné pečate, napríklad s vyobrazením Presvätej Trojice, Presvätej Bohorodičky alebo svätých, no nad týmito vyobrazeniami sa vždy nachádza malý kríž.

Druhým prvkom pre Tajinu Eucharistie musí byť víno, konkrétne hroznové a červené. Hroznové víno preto, lebo práve na takom víne ustanovil Tajinu jej Zakladateľ, Hospodin Isus Christos, ako to vyplýva z Jeho slov povedaných po podaní Eucharistického kalicha učeníkom: „Amen vám hovorím, už nebudem piť z plodu viniča“ (presnejšie: z výtvoru vínnej révy, ktorá vytvára víno, nie vodu) (Mk 14, 25; Mt 26, 29). Červené víno preto, lebo má predstavovať viditeľne Krv Christovu. Na Východe sa prevažne používa červené víno, a preto sa v Svätom Písme označuje ako „krv hroznových strapcov“ (Gn 49, 11; Dt 32, 14). Je teda nepochybné, že Spasiteľ pri Poslednej večeri použil červené víno, a nie iného druhu.

Nasledujúc svätým úkonom Isusa Christa, Svätá Cirkev vždy konala Eucharistiu na červenom víne. Len heretici prvých storočí, pod zámienkou zdržanlivosti od vína, vykonávali túto Tajinu buď len na vode, ako prívrženci Ebiona a Taciana, alebo na mlieku, mede a dokonca na syre, ako to robili iní heretici.

Priebeh proskomidie

2. Ako sa na proskomídií pripravujú chlieb a víno?

Svätý apoštol Pavol hovorí: „Jeden chlieb, jedno Telo sme mnohí; veď všetci máme účasť na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). V súlade s týmto apoštolským zvykom (prijímať z jedného chleba) a jeho významom sa na proskomídiu na posvätenie pripravuje predovšetkým jeden chlieb, jedna prosfóra, vybraná z viacerých.

Svätý úkon proskomídie začína slovami cirkevného verša zo služby na Veľký piatok:
„Vykúpil si nás od kliatby zákona (t. j. od kliatby, ktorá bola vyhlásená v Starom zákone proti tým, ktorí prestúpili Božie prikázania) svojou Čestnou Krvou, na Kríž pribitý a kopijou prebodnutý, vyviedol si ľuďom nesmrteľnosť.“
Tieto slová z úst kňaza, ktorý pristupuje k vykonaniu proskomídie, ukazujú, že začína prípravu Tajinnej obety na pamiatku obety, ktorá bola prinesená na Golgote.

Rovnaký význam majú aj nasledujúce slová a úkony. Vezmúc do ruky prosfóru, kňaz ju trikrát prežehná kopijou (špeciálnym nožom) a pri tom trikrát vysloví:
„Na pamiatku Hospodina a Boha a Spasiteľa nášho Isusa Christa.“
To znamená, že prosfóra je určená na prinesenie obety Bohu Otcovi na pamiatku utrpenia a smrti Bohočloveka Isusa Christa. Potom z prostriedku prosfóry kňaz kopijou vyreže časť potrebnú na vykonanie Tajiny. Táto časť je oddelená nielen na znak osobitnej svätosti jej určenia, ale najmä na názorné predstavenie vykupiteľského utrpenia a smrti Bohočloveka, ako to vyplýva zo slov proroka Izaiáša (Iz 53. kapitola), ktoré kňaz pri tomto úkone prednáša.

Tu sú tieto slová:
„Ako ovca na zabitie bol vedený (Christos) a ako baránok pred strihačmi bezhlasný, tak neotvoril ústa svoje. V jeho pokore bol jeho súd odňatý.“
T. j. jeho poníženie bolo také veľké, že nad Ním nebol vykonaný spravodlivý súd – bol odsúdený na smrť rozsudkom nespravodlivých sudcov.
„Jeho rod kto vysvetlí? Lebo zeme života bude vzatý.“
T. j. kto pochopí Jeho večné pôvodné bytie? Lebo umiera ako obyčajný smrteľný človek.

Vyrezanú časť z prosfóry kňaz kladie na diskos, rozreže ju krížovým spôsobom, pričom neoddelí hornú časť s pečaťou, a pritom prednáša slová, ktoré taktiež súvisia s vykupiteľskou krížovou obetou:
„Zabíja sa (obetuje sa) Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta, za život a spásu sveta.“

Nakoniec, na dokončenie podoby s udalosťami na Golgote, kňaz prebodáva kopijou (vykonáva zárez) pravú bočnú stranu tejto vyrezanej časti z prosfóry, pričom vyslovuje:
„Jeden z vojakov prebodol kopijou Jeho bok, a hneď vyšla Krv a voda; a ten, čo to videl, vydal svedectvo, a pravdivé je jeho svedectvo“ (Jn 19, 34–35).

Táto časť sa nazýva Baránkom, pretože predstavuje Isusa Christa, ktorý je predobrazom veľkonočného baránka. U proroka Izaiáša bol opísaný ako poslušný baránok vedený na zabitie, a svätým Jánom Krstiteľom bol nazvaný Božím Baránkom, ktorý sníma hriechy sveta (Jn 1, 29).

Príprava druhého elementu pre Eucharistiu, vína, spočíva v tom, že v okamihu prebodnutia Baránka a vyslovenia príslušných posvätných slov, diakon, s požehnaním kňaza, naleje do Čaše (Kalicha) víno, ktoré je vopred mierne zriedené vodou, a preto sa nazýva svätým spojením.

Zvyk riediť víno vodou pri Eucharistii má niekoľko základov:

• Symbolické napodobenie utrpenia a smrti Isusa Christa, keď z Jeho prebodnutého boku vyšla Krv a voda (Jn 19, 34).
• Podľa tradície, ktorú dosvedčujú svätci ako Irenej, Cyprián a Apoštolské ustanovenia, Spasiteľ na Tajnej večeri použil víno zmiešané s vodou. Tento zvyk bol všeobecne rozšírený na Východe, kde sa nepilo čisté víno.
• Starozákonná symbolika, kde Mojžiš zmiešal krv obetovaného zvieraťa s vodou a pokropil ňou Knihu Zákona a ľud, ktorý vstupoval do Zmluvy s Hospodinom na Sinaji (Hebr 9, 19).

Trulský koncil odsúdil Arménov, ktorí sa protivili tomuto Bohom danému zvyku a pri Eucharistii používali len víno bez vody. Pravidlo 32 tohto koncilu dokonca stanovuje zosadenie biskupov a kňazov, ktorí by nasledovali takéto novoty.

3. S prípravou látok potrebných pre Eucharistiu sa spája aj spomienka na členov Cirkvi – svätých žijúcich v nebeskej sláve, potom na živých a zosnulých; a pritom za každý rad týchto členov sa vyberajú častice z prosfory a ukladajú sa na diskose vedľa Baránka.

Medzi spomínanými svätými patrí prvé miesto Presvätej Vládkyni našej Bohorodičke; za ňou sa spomína deväť rádov svätých Božích služobníkov, starozákonných aj novozákonných, konkrétne:

1. svätý Ján Predchodca a Krstiteľ Hospodinov;
2. svätí starozákonní proroci, počnúc Mojžišom;
3. svätí apoštoli;
4. svätitelia všeobecní a ruskí;
5. svätí mučeníci a mučenice;
6. prepodobní otcovia a prepodobné matky;
7. svätí divotvorcovia a nezištníci;
8. svätí a spravodliví Boží rodičia Joachim a Anna (rodičia Presvätej Bohorodičky), ktorých pamiatka sa slávi, a všetci svätí;
9. napokon svätiteľ Ján Zlatoústy alebo svätiteľ Bazil Veľký, podľa toho, akým spôsobom sa slávi liturgia.

Rozdelenie svätých na deväť rádov zodpovedá deviatim radom anjelov, ktorým sa svojím anjelským životom podobali, a preto dosiahli rovnakú nebeskú slávu a blaženosť.

Prečo sa spomínajú svätí pred obetou pripravovanou na proskomídii? Odpoveďou na to sú slová, ktoré vyslovuje kňaz pri vyberaní častíc za Presvätú Bohorodičku a ostatných svätých: Na počesť a pamiatku Preblahoslavenej Vládkyne našej Bohorodičky a vždy Panny Márie, jej modlitbami prijmi, Hospodine, túto obeť na svoj Nebeský oltár. Na počesť a pamiatku Ctihodného Slávneho proroka, Predchodcu a Krstiteľa Jána (a ostatných rádov svätých menovite) a všetkých svätých, ich modlitbami navštív nás, Bože. Takže svätí na proskomídii sa spomínajú:

1. na vyjadrenie úcty k ich blaženej pamiatke;
2. aby ich modlitbami Hospodin prijal pripravenú obeť a navštívil nás hriešnych svojím milosrdenstvom.

Aký má súvis úcta k svätým a modlitba k nim s proskomídiou pri jej vykonávaní?

a) Uctievaním svätých na proskomídii, podobne ako pri iných príležitostiach, vzdávame česť Božej milosti, ktorá sa v nich prejavila počas ich pozemského života a urobila ich blaženými po smrti. Táto milosť, daná svätým, je ovocím vykupiteľských zásluh Bohočloveka Isusa Christa, ktoré si svätí osvojili vierou. Každý z nich mohol počas života o sebe povedať slovami svätého apoštola Pavla: „Čo teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý si ma zamiloval a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Preto je jasné, prečo sa uctievanie svätých spája s prípravou Nepoškvrnenej obete na proskomídii. Táto obeť nie je len zmiernou, ale zároveň chválospevom a vďakyvzdaním prednášaným Bohu Otcovi. Spomínajúc svätých pred touto obetou, vyznávame Božiu moc, ktorá sa prejavila v ich viere v Bohočloveka Isusa Christa, a vyjadrujeme našu vďačnosť Bohu nielen za nich osobne, ale aj za to, že v ich osobe oslávil ľudskú prirodzenosť a dal nám záruku, že ak budeme kráčať v ich stopách, môžeme dosiahnuť rovnakú blaženosť.

b) Je však potrebné, aby sa pred Nepoškvrnenou obeťou, pripravovanou na proskomídii, spomínali svätí na to, aby ich modlitbami Hospodin prijal túto obeť? Vari sama obeť Jeho Jednorodeného Syna nemá dostatočnú moc pred Bohom Otcom bez ich sprostredkujúcich modlitieb? A vari Syn Boží nie je jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi? Vari nie je Jeho príhovor dostatočný, ak uznávame potrebu príhovoru svätých? Kristova obeť, raz prinesená na Golgote a neustále prednášaná vo svätých chrámoch, sama za nás prosí s úplnou dostatočnou silou. Keď však prosíme Boha Otca, aby skrze modlitby svätých prijal túto obeť za nás, neprejavujeme nedostatok viery v jej moc, ale iba pokorné vedomie našej vlastnej nedostatočnosti pri modlitebnom osvojovaní si jej spásnych plodov. Modlíme sa, aby nás Boh Otec omilostil pre neoceniteľnú obeť svojho Syna, no zároveň cítime, že naše modlitby sú slabé a nečisté. Toto uvedomenie nás pohýna k tomu, aby sme prosili aj ostatných, aby sa za nás modlili. Pomoc v modlitbe môžu byť úspešná aj od veriacich, podobných nám hriešnikom – preto aj svätý apoštol Pavol prosil o modlitby za seba od členov rôznych Cirkví (Rim 15, 30; 1 Sol 5, 25; Ef 6, 18–19; Kol 4, 3). O čo viac však môžeme dôverovať modlitbovej pomoci svätých, ktorí sa tešia blaženosti v nebesiach? Títo boli blízki Bohu už počas svojho pozemského života, no po smrti sa s Ním spojili ešte tesnejšie, a tak môžu ako blízki služobníci Nebeského Kráľa úspešnejšie orodovať za nás. Preto nás Svätá Cirkev učí prosiť Boha o zmilovanie skrze modlitby svätých nielen v každodennom živote, ale zvlášť počas liturgie pred Nepoškvrnenou obeťou.

Po svätých sa na proskomídii pred pripravovanou Nepoškvrnenou obeťou spomínajú členovia Cirkvi, žijúci aj zosnulí. Najprv vykonávateľ proskomídie prosí Hospodina, aby na základe vykupiteľskej obete Bohočloveka spomenul na žijúcich, konkrétne: metropolitu alebo patriarchu miestnej cirkvi, predstavených ostatných miestnych Cirkví, eparchiálneho biskupa, presbyterov a diakonov. Potom po mene spomína ďalších pravoslávnych kresťanov a nakoniec spomína svoje vlastné nedostatky. Po spomienke na žijúcich kňaz vyberá častice za zosnulých, modliac sa za pamiatku a odpustenie hriechov Svätých patriarchov, zakladateľov chrámu alebo monastiera, ostatných pravoslávnych kresťanov, ktorých spomína po mene, a všetkých, ktorí zosnuli v nádeji na vzkriesenie a večný život v spoločenstve s Hospodinom.

Spomínanie na proskomídii živých a zosnulých sa vykonáva na základe viery v moc Nepoškvrnenej obety, ktorá sa na proskomídii pripravuje. Táto spásna moc sa rozprestiera nielen na živých, ale aj na zosnulých. Ako hovorí svätý apoštol Pavol: „Na to totiž Christos zomrel, vstal z mŕtvych a ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi, aj nad živými“ (Rim 14, 9). To znamená, že smrť Bohočloveka, po ktorej nasledovalo Jeho vzkriesenie a víťazstvo nad smrťou, Mu darovala vládu nielen nad žijúcimi, ale aj nad kráľovstvom mŕtvych. Takže aj tých, ktorí zomreli s vierou v Spasiteľa a s nádejou na Neho, môže priviesť k slobode z pút večnej smrti a z tyranie toho, ktorý má moc nad smrťou – diabla.

A skutočne, Spasiteľ po svojej krížovej smrti zostúpil so svojou ľudskou dušou do podsvetia a tam ohlásil slobodu od večnej smrti a od moci diabla všetkým, ktorí s vierou očakávali Jeho príchod (1 Pet 3, 18–19). Apoštol Pavol to opisuje slovami, že „zostúpil do hlbín zeme“ a tam „zajal zajatcov“ (Ef 4, 9–10). Táto udalosť poukazuje na to, že Božia spása nie je ohraničená iba pozemským životom, ale presahuje aj do sveta zosnulých. Takto sa na proskomídii zdôrazňuje, že Božia milosť a sila obety Christa Isusa sú dostupné pre všetkých – živých aj mŕtvych.

(Ef 4, 8–9), t. j. Isus Christos odňal diablovi jeho zajatcov, ktorí boli od vekov držaní v okovách. Bez pochýb smrť Christa Isusa naďalej prejavuje svoju spásnu moc vo vzťahu k zosnulým. Pravda, teraz už Christos nezostupuje do podsvetia, pretože sedí po pravici Boha Otca. Má však „kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1, 18), a teda moc otvárať dvere podsvetia a vyvádzať odtiaľ zajatcov. Pre Víťaza nad podsvetím už nie je potrebné znovu zostupovať do hlbín zeme, aby vykonal svoje dielo spásy.

Tak, ako bolo vtedy Jeho zostúpenie do podsvetia blahodarné pre tých, ktorí tam boli zadržaní, vďaka sile Jeho krížovej smrti, tak aj dnes Isus Christos rozširuje svoju spásnu moc na zosnulých skrze tú istú obetu. On raz podstúpil smrť, no Nepoškvrnená obeta, ktorá je rovnako zmierujúca ako tá, ktorá bola prinesená na Golgote, bude prinášaná v liturgii až do konca vekov. Môžeme azda pochybovať o účinnosti Nepoškvrnenej obety pre zosnulých, keď už aj v časoch Starého zákona boli prinášané obety za zosnulých, nepochybne preto, že im prinášali spásu?

Príkladom zbožnosti Starého zákona je príbeh Júdu Makabejského. Po jednej bitke, keď zistil, že niektorí z padlých židovských bojovníkov mali pri sebe korisť z modlárskych obetí (za čo ich postihla smrť), zhromaždil dary pravému Bohu a poslal ich do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy mŕtvych, „aby boli očistení od hriechu“ (2 Mak 12, 40–45). Ak obety zo zvierat, ktoré mali len predobrazný význam, mohli očistiť duše zosnulých od hriechu, o čo viac môže zmierovať Boha Otca obeta Jeho Jednorodeného Syna, prinesená na kríži a prinášaná vo svätyniach?

Taká je veľká sila cirkevných modlitieb za zosnulých pred Nepoškvrnenou obetou. Je však potrebné zdôrazniť, že tieto modlitby nie sú spásne pre každého zosnulého, ale iba pre tých, ktorí odišli z tohto sveta s vierou a pokáním za svoje hriechy. Ani tí najťažší hriešnici nie sú bez nádeje na zmiernenie svojho údelu alebo dokonca na úplné oslobodenie od pekelných múk, ak zomreli s pravým ľútostivým pokáním. Modlitby za nich, spojené s prinášaním Nepoškvrnenej obety, môžu oživiť semeno dobra, ktoré sa nestihlo v ich živote rozvinúť – tak, že po smrti prinesie určitý plod, vhodný pre nebeskú sýpku.

No beda tým, ktorí odchádzajú do druhého sveta bez pokánia za svoje hriechy! Na všetkých takýchto sa vzťahujú hrozivé slová Christa Isusa, povedané o tých, ktorí sa previnili rúhaním proti Svätému Duchu: „A kto povie slovo proti Svätému Duchu (a nečiní pokánie z tohto smrteľného hriechu), tomu nebude odpustené ani v tomto veku, ani v budúcom“ (Mt 12, 32).

Tí, ktorí odchádzajú z tohto sveta bez pokánia, nemôžu mať úžitok z modlitieb Cirkvi a spomienok pred Nepoškvrnenou obetou. Sú úplne mŕtvi pre duchovný život, pre život v spoločenstve s Bohom, a už nemôžu byť privedení späť k tomuto životu, podobne ako stromy, ktoré stratili životodarnú silu a začali hniť, nemôžu byť oživené ani slnkom, ani vzduchom, ani vlhkosťou.

Pomínanie členov Cirkvi pri proskomídii sa koná v mene Nepoškvrnenej obety, ktorá má byť prinesená na liturgii verných – s myšlienkou na túto obetu a s vierou v ňu. Preto má toto pomínanie veľkú silu pred Bohom, o to viac, že sa neobmedzuje iba na vyslovenie mien osôb, ktoré sa spomínajú, ale, ako už bolo uvedené, spolu s ich menami sa pri Ahnci ukladajú častice, ktoré boli za nich vyňaté.

Častice majú hlboký duchovný význam počas celej liturgie. Počas liturgie symbolizujú tých, za ktorých boli vyňaté, podobne ako dvanásť chlebov predloženia v stánku zmluvy a v Šalamúnovom chráme symbolizovalo dvanásť kmeňov izraelského ľudu a neustále pripomínalo Kráľovi ich vyvolenie. Hoci mená, ktoré sú vyslovované pri pomínaní počas proskomídie, zanikajú v momente, keď sú vyslovené, častice z prosfory zostávajú po celú liturgiu pri Ahnci a neustále prednášajú svoje tiché svedectvo a prosbu za tých, ktorých predstavujú.

Okrem symbolického významu majú častice aj vyšší, duchovný význam. Hoci neprechádzajú tým istým tajomným posvätením ako Ahnec a nie sú určené na prijímanie, získavajú špeciálne posvätenie už len svojou blízkosťou k Ahncu. Po prijímaní ich diakon alebo kňaz vloží do kalicha s Presvätou Krvou a vyslovuje slová: „Omy, Hospodine, hriechy tých, ktorí tu boli spomenutí, Tvojou drahocennou Krvou, na príhovory Tvojich svätých.“

Tento úkon zdôrazňuje dve skutočnosti:

1. Častice, naplnené Presvätou Krvou, sa stávajú nositeľmi mimoriadneho posvätenia a milosti, ktorá je prenášaná na duše tých, za ktorých boli prinesené.
2. Potvrdzuje sa tým príhovor svätých, ktorých modlitby spolu s obetou Ahnca sú súčasťou prosby za spásu a odpustenie hriechov živých i zosnulých.

Týmto spôsobom častice spájajú Cirkev na zemi, svätých v nebi a Božie kráľovstvo v jedno spoločenstvo milosti a modlitby.

Častice na proskomídii sa vyberajú zo štyroch prosfór, ktoré nesú konkrétne pomenovania a účely:

1. Bohorodičná prosfóra – z nej sa vyberá časť na počesť Presvätej Bohorodičky.
2. Deviatičinná prosfóra – z nej sa vyberá deväť častíc na počesť deviatich radov svätých.
3. Zazdravná prosfóra – určená na spomienky za živých.
4. Zádušná prosfóra – určená na spomienky za zosnulých.

Spolu s Ahničnou prosfórou, z ktorej sa vyberá časť na pripravenie Ahnca, sa tak na liturgii používa päť prosfór. Okrem toho sa môžu prinášať aj ďalšie prosfory určené na individuálne pomienky za zdravie alebo za zosnulých. Častice z nich sa obvykle ukladajú na diskos spolu s časticami zo spoločnej zazdravnej a zádušnej prosfóry. Menej ako päť prosfór sa však na proskomídii u nás nepoužíva.

Význam piatich prosfór

Použitie piatich prosfór sa môže vzťahovať na symboliku zázraku rozmnoženia piatich chlebov, po ktorom Spasiteľ ľudu poukazoval na neporušiteľný pokrm svojho Tela (Jn 6, 27). V priebehu dejín sa však počet prosfór na proskomídii v rôznych miestach a časoch líšil.

Rôzne počty prosfór v histórii

1. Grécke liturgické texty – niektoré predpisujú päť prosfór, iné štyri alebo tri.
2. Staré ruské cirkevné rukopisy – väčšina obsahuje päť prosfór, ale niektoré uvádzajú iba jednu, tri, či iné číslo.
3. Sedem prosfór – v 17. storočí, za metropolitu Makaria, sa objavil zvyk používať sedem prosfór, pričom každá bola venovaná konkrétnej skupine veriacich (napríklad za biskupov, duchovenstvo, kráľov, všetkých kresťanov).

Prečo rôzne počty prosfór?

Použitie jedinej prosfóry je základné a nevyhnutné pre vykonanie Eucharistie, pretože reprezentuje „jediný chlieb“ (1Kor 10, 17). Počet ďalších prosfór však nie je striktne určený, pretože neslúžia priamo na slávenie Tajiny, ale na pomienky živých a zosnulých. Tento sekundárny význam poskytoval určitú voľnosť v určení ich počtu, čím vznikali miestne variácie a historické zmeny.

Pokrývanie Svätých Darov a ďalšie činnosti spojené s proskomídiou majú hlboký symbolický a duchovný význam, ktorý zdôrazňuje úctu k pripravovaným Darom a ich spojenie s Kristovým vykupiteľským dielom.

Po príprave Svätých Darov a ukončení spomienok pred nimi, kňaz ich prikryje svätými pokrývadlami. Aby sa však rúcha nedotkli Ahnca a častíc a nezmiešali ich, najprv na diskos položí hviezdicu. Hviezdica je zložená z dvoch kovových oblúkov, ktoré sú spojené do tvaru kríža a symbolizujú nebo a Betlehemskú hviezdu, ktorá sa zjavila pri narodení Christa.

Počas týchto úkonov kňaz vzdáva úctu pripraveným Darom ako samotnému Isusovi Christovi, ktorý v nich obrazne prebýva. Už v tejto časti liturgie je zdôraznená veľkosť a svätosť Eucharistickej obety.

Ešte pred prikrytím Hviezdice a každé pokrývadlo okuruje kadidlom, kňaz pri umiestnení hviezdice a prikrývaní Darov pokrývadla oslavuje Hospodina Isusa Christa ako Kráľa slovami zo Svätého Písma. Pri položení hviezdice na diskos spomína hviezdu, ktorá priviedla mudrcov k ucteniu Bohomládenca ako Kráľa. Jeho kráľovskú slávu, zjavenú už v jaskyni, vyznáva slovami: A prišla hviezda a zastavila sa nad miestom, kde bolo Dieťa (Mt 2, 9).

Pri prikrývaní diskosa kňaz oslavuje Hospodina čítaním 92. žalmu: Hospodin kraľuje, oblečený je velebnosťou. Tento žalm ospevuje Hospodina Boha Izraela ako Kráľa a ochrancu svojej zeme, ktorý nevydá svoj ľud početným nepriateľom, hlučným a silným ako riečne a morské vlny, a nedopustí, aby urazili nedotknuteľnú svätyňu Jeho chrámu (Tvojmu domu patrí svätosť na dlhé dni).

Keď prikrýva kalich, kňaz spolu s prorokom Avakumom vyznáva kráľovskú slávu Christa, zjavenú na Sinaji.

Pokryli nebesia Tvoja sila, Christos, a zem je plná Tvojej chvály (Avakum 3, 3).

Keď nakoniec jedným spoločným pokrývadlom prikryje diskos a kalich, kňaz s dôverou vo všemohúcnosť a dobrotu Hospodina Isusa Christa, ktorého predtým oslavoval ako Kráľa, prosí, aby nás pokryl svojím milosrdenstvom a spasil naše duše.

Vyznanie kráľovskej a Božskej veľkosti Hospodina Isusa Christa je úzko spojené s prípravou Bezkrvnej obety, pretože táto obeta, rovnako ako krvavá Golgotská obeta, čerpá svoju silu z Božského a kráľovského dôstojnosti Christa. Zároveň, Christu ako človeku bola daná všetka moc na nebi i na zemi v dôsledku Jeho obetovania sa na kríži. Spasiteľné pôsobenie tejto moci sa najvýraznejšie prejavuje v Bezkrvnej obete.

Po prikrytí Svätých Darov kňaz žehná Hospodina, ktorý ustanovil Bezkrvnú obetu, a prednáša modlitbu predloženia, čiže zasvätenia pripravených Darov Bohu. V liturgii apoštola Jakuba sa táto modlitba nachádza na začiatku liturgie veriacich. V tejto modlitbe kňaz prosí Boha Otca, ktorý v Poslanom Jednorodenom Synovi daroval nebeský chlieb na obživu celého sveta, aby požehnal toto predloženie, prijal ho na nadnebeský oltár, spomenul tých, ktorí Dary priniesli, i tých, za ktorých sú prinesené, a ochránil služobníkov od odsúdenia.

Po modlitbe nasleduje záverečné požehnanie.

S proskomídiou podľa poriadku liturgie sú spojené aj niektoré úkony pred jej začiatkom a po jej ukončení.

Pred začiatkom vidíme prípravu kňaza a diakona na samotné slúženie svätých úkonov. Táto príprava zahŕňa:

1. Modlitby pred oltárom a pri vstupe do oltára. Najpodstatnejšou z nich je modlitba kňaza pred cárskymi dverami so sklonenou hlavou, v ktorej prosí Hospodina, aby ho posilnil svojou rukou, aby mohol neodsúdený predstúpiť pred oltár a na ňom vykonať Bezkrvné sväté úkony.
2. Obliekanie do svätých rúch. Slová Svätého Písma, ktoré pri tomto úkone vyslovujú kňaz a diakon, im čiastočne pripomínajú, v akom duchovnom rozpoložení by mali byť pri slúžení liturgie, a čiastočne vysvetľujú význam svätých rúch.
3. Umývanie rúk spojené s čítaním veršov z 25. žalmu. V tomto žalme žalmista, obracajúc sa k Božiemu súdu na svojich ohováračov, vyznáva svoju nevinnosť a na jej potvrdenie je pripravený podrobiť sa obradu umývania rúk, predpísanému zákonom (Dt 21, 6): Umývam si ruky medzi nevinnými a obchádzam Tvoj oltár, Hospodine, aby som počul hlas Tvojej chvály… Podľa starozákonného predpisu mali služobníci stánku a chrámu umývať nielen ruky, ale aj nohy pred priblížením sa k oltáru (Ex 40, 30–32).

V kresťanskej staroveku sa obrad umývania rúk konal na začiatku liturgie veriacich.

Po ukončení proskomídie sa svätoslúžiaci pripravujú na ďalšie časti liturgie, ktoré sú slávnostnejšie a začínajú sa liturgiou katechumenov. Táto príprava zahŕňa:

1. Kadenie diakonom pri oltári, svätom prestole a celom chráme. Pri kadeni svätej trapezy (prestola) diakon recituje verš od svätého Jána Damaského: V hrobe telesne, v podsvetí s dušou…, pretože svätá trapeza, na ktorej má byť prinesená Bezkrvná obeta, predstavuje obraz Christovho hrobu, kde sa dodnes v Jeruzaleme prináša táto obeta.
2. Modlitba kňaza pred svätým prestolom k Svätému Duchu: Kráľu nebeský. Kňaz tiež dvakrát vyslovuje slová Anjelského chválospevu: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, ľuďom dobrá vôľa (Lk 2, 14). Tieto slová pripomínajú pokoj medzi človekom a Bohom a Božiu dobrotu voči nám, ktorú prinieslo utrpenie na kríži a smrť Spasiteľa. Tento pokoj a Božia milosť sa stávajú prístupnými cez slúženie Bezkrvnej obety na svätom prestole.
3. Vyžiadanie požehnania diakonom od kňaza na začatie ďalšej časti liturgie. Diakon hovorí: Čas konať, Hospodinovi, vladyka, požehnaj, čo sú slová z 118. žalmu (Ž 118, 26). V kontexte žalmu, podľa výkladu blahoslaveného Teodoryta, tieto slová znamenajú: „Je čas, Vladyka, povstať na pomoc utláčaným, lebo utláčatelia úplne pošliapali Tvoj zákon.“ V ústach diakona však tieto slová pripomínajú kňazovi, že nastal čas začať službu s jeho požehnaním ako predstaveného. Zároveň odkazujú na to, že táto služba má zmierujúci význam, keďže pri nej sa sprítomňuje Kristova smrť na kríži, podstúpená za ľudí, ktorí svojimi hriechmi porušili Boží zákon a rozhnevali Boha.

Videli sme, že obsah proskomídie je prispôsobený chápaniu Christovej obety, ktorú priniesol na kríži a ktorá je prinášaná v svätyniach, ako aj kráľovskej a Božskej veľkosti Christa Spasiteľa, ktorý dobrovoľne prijal túto obetu a stále ju prináša.

Niektorí vykladači liturgie, ktorí v jej obsahu vidia obraz celého života Bohočloveka, však v proskomídii nachádzajú nielen odkaz na obetu, ale aj na začiatok Christovho života – na okolnosti Jeho narodenia. Podľa ich názoru:

• prosfora určená pre Ahnca symbolizuje Pannu Máriu, privedenú do chrámu Hospodinovho,
• vyňatie Ahnca z prosfory predstavuje narodenie Spasiteľa z panenského lona,
• diskos predstavuje jasle,
• pokrývadlá– plienky Bohomladenca,
• hviezdica – hviezdu, ktorá priviedla k Nemu mudrcov,
• kadidelnica a kadidlo – dary mudrcov.

Tento poučný pohľad na význam proskomídie možno zladiť s jej priamym významom tým, že Isus Christos Spasiteľ bol určený na obetu už samotným narodením. Pokorné prijatie Božstva na seba v podobe služobníka je totiž začiatkom tej obety, ktorá bola naplnená na Golgote.