Absencia hudobných nástrojov v pravoslávnych chrámoch súvisí s teologickými a liturgickými dôvodmi, ktoré zdôrazňujú duchovnú hĺbku a jedinečnosť bohoslužby. Hlavný dôraz sa kladie na ľudský hlas, ktorý je Božím darom a najčistejším prejavom modlitby. V pravoslávnej tradícii sa spev považuje za spôsob, akým duša komunikuje s Bohom, a hlas za najduchovnejší nástroj schopný sprostredkovať vnútorné prežívanie veriaceho.
Tento prístup vychádza z túžby napodobniť anjelský spev, o ktorom sa hovorí vo Svätom Písme. Liturgia sa chápe ako spojenie pozemského a nebeského, a absencia nástrojov symbolizuje čistotu a duchovnosť tohto spojenia. Hudobné nástroje môžu vyvolávať silné emocionálne dojmy, ktoré niekedy odvádzajú pozornosť od sústredenej modlitby, zatiaľ čo pravoslávna bohoslužba sa orientuje na duchovný vplyv, ktorý vedie k pokániu a pokore.
Historicky je odmietanie nástrojov spojené s prvými storočiami kresťanstva, keď sa Cirkev dištancovala od pohanských kultov, kde boli nástroje bežne používané. Táto tradícia sa zachovala v pravoslávii ako znak vernosti apoštolskému zriadeniu a symbol jednoduchosti a podriadenosti. Dôležitý je aj aspekt jednoty spoločenstva: zborový spev spája všetkých účastníkov bohoslužby, zatiaľ čo nástroje by mohli spoločenstvo rozdeliť na hudobníkov a poslucháčov.
Absencia hudobných nástrojov tak odráža teologický a duchovný význam pravoslávnej bohoslužby, pričom zdôrazňuje slová modlitby, čistotu oslavy Boha a nebeskú harmóniu.
