O egoizme
Egoizmus je jav, ktorý sa v rôznych podobách vyskytuje v každom človeku. Niekedy ho môžeme vnímať ako prirodzenú súčasť prežitia, inokedy ako prekážku na ceste k duchovnému rastu. Aby sme lepšie pochopili egoizmus a jeho dopad na náš život, môžeme sa zamyslieť nad konkrétnym príkladom správania sa egoistu, ktorý má duchovný presah.
Príklad správania sa egoistu
Predstavte si človeka, ktorý sa neustále snaží byť v centre pozornosti. Keď sa stretáva s priateľmi alebo rodinou, vždy sa snaží nasmerovať rozhovor na seba. Ak niekto iný zdieľa svoj úspech alebo radosť, tento človek sa okamžite pokúsi „prebiť“ jeho príbeh svojím vlastným zážitkom, aby ukázal, že jeho život je zaujímavejší a významnejší. Takýto človek sa neustále porovnáva s ostatnými a má tendenciu prehliadať potreby a pocity druhých.
Keď sa dostane do situácie, kde by mohol pomôcť niekomu v núdzi, často sa vyhovára na nedostatok času alebo energie. Jeho vnútorná motivácia je orientovaná na osobný prospech – pomôže druhému len vtedy, ak z toho bude mať nejaký osoh. V duchovnom prostredí môže dokonca predstierať súcit či starostlivosť, no v skutočnosti ide len o to, aby si získal uznanie a obdiv.
Duchovný pohľad na egoizmus
V duchovných tradíciách sa egoizmus často považuje za prekážku, ktorá bráni skutočnému prepojeniu so sebou, s ostatnými a s Božským. Ego je akýsi filter, ktorý skresľuje naše vnímanie sveta. Keď je ego dominantné, človek vidí svet cez prizmu „ja“ a „moje“. Vníma seba ako oddelenú bytosť, ktorej šťastie závisí od toho, čo si dokáže vydobyť od druhých alebo získať z vonkajšieho sveta.
Tento postoj vedie k pocitom nedostatku a nespokojnosti, pretože ego nikdy nemá dosť. Vždy túži po väčšom uznaní, bohatstve či moci. Človek ovládaný egom sa zameriava na krátkodobé uspokojenie, ale zanedbáva hlbšie hodnoty ako láska, pokora či súcit.
Prekonávanie egoizmu
Duchovné praktiky, modlitba alebo “altruizmus” , môžu pomôcť jednotlivcovi oslobodiť sa od sebastrednosti. Tieto praktiky nás učia, že skutočné naplnenie neprichádza z toho, čo si pre seba dokážeme vziať, ale z toho, čo dokážeme dať. Keď začneme vidieť ostatných ako rozšírenie seba, postupne sa naše konanie začína meniť. Namiesto snahy byť vždy na vrchole a mať pravdu, sme schopní počúvať druhých, pomáhať bez očakávania odmeny a nachádzať radosť v prítomnom okamihu.
Egoizmus je nástrahou, ktorá nás odvádza od nášho skutočného duchovného potenciálu. Ak dokážeme rozpoznať prejavy egoizmu v našom každodennom živote a začneme pracovať na ich prekonaní, môžeme zažiť hlbší pocit vnútorného pokoja a naplnenia. Kľúčom k prekonaniu egoizmu je rozvíjanie vnútorného vedomia a súcitu – nielen voči druhým, ale aj voči sebe samým. Takto môžeme postupne objaviť pravú podstatu našej bytosti, ktorá presahuje hranice ega.
Pravoslávna spiritualita kladie veľký dôraz na boj proti egoizmu (sebectvu), ktorý je vnímaný ako hlavný koreň hriechu a duchovného úpadku. Pravoslávni svätí otcovia učia, že egoizmus je hlavným nepriateľom duchovného života, pretože izoluje človeka od Boha aj od blížnych. Podľa nich je egoizmus bariérou, ktorá bráni skutočnej láske, pokore a spoločenstvu.
Tu sú poučenia niektorých svätých otcov na egoizmus:
1. Svätý Ján Lestvičnik
V diele „Lestvica“ Ján Klimak hovorí, že egoizmus je základom všetkých vášní a hriechov. Tvrdí, že egoizmus vedie k pýche a vzďaľuje človeka od Boha.
„Ten, kto miluje seba, nemôže milovať Boha. A ten, kto nemiluje Boha, nepozná pravú radosť.“
Svätý Ján učí, že jedinou cestou, ako prekonať egoizmus, je pokora a neustála modlitba.
2. Svätý Izák Sýrsky
Svätý Izák Sýrsky varuje, že egoizmus vedie k duchovnej slepote. Tvrdí, že keď sa človek sústredí len na seba, stráca schopnosť vidieť potreby iných a stáva sa duchovne slepým.
„Sebaľútosť je základom všetkých hriechov. Keď človek hľadí len na svoje vlastné záujmy, oddeľuje sa od Božieho milosrdenstva.“
Svätý Izák zdôrazňuje, že boj proti egoizmu začína sebazaprením a službou blížnym.
3. Svätý Siluan Atoský
Svätý Siluan učí, že egoizmus je príčinou všetkých rozdelení a nepriateľstiev medzi ľuďmi. Tvrdí, že pokiaľ človek miluje seba viac než Boha a blížneho, nikdy nenájde pokoj.
„Pán nás učí milovať našich nepriateľov a odpúšťať, lebo len tak sa môžeme zbaviť egoizmu a naplniť sa Božou láskou.“
Podľa svätého Siluana je pokora a odpustenie jedinou cestou, ako sa oslobodiť od egoizmu.
4. Svätý Teofan Zatvorník
Svätý Teofan Zatvorník opisuje egoizmus ako chorobu duše, ktorá spôsobuje duchovnú smrť. Tvrdí, že egoistický človek nemôže mať skutočný vzťah s Bohom, pretože ho jeho sebectvo uzatvára do vlastného sveta.
„Sebaláska rodí pýchu, pýcha rodí neznášanlivosť a nenávisť.“
Teofan radí, aby sa človek neustále snažil rozvíjať cnosti, ako je pokora, trpezlivosť a nesebecká láska, aby porazil egoizmus.
5. Svätý Serafim Sarovský
Svätý Serafim Sarovský kladie dôraz na to, že pravý pokoj a radosť možno nájsť len v Bohu, nie v sebeckých záujmoch. Egoizmus vedie človeka k utrpeniu a nepokoju.
„Náš cieľ je naplniť sa Duchom Svätým. Avšak Duch Svätý nemôže prebývať tam, kde je egoizmus a sebectvo.“
Svätý Serafim zdôrazňuje význam pokánia, modlitby a lásky k blížnym ako prostriedku na očistenie duše od egoizmu.
Pravoslávni svätí otcovia vnímajú egoizmus ako prekážku, ktorá oddeľuje človeka od Boha a od jeho blížnych. Podľa nich egoizmus vedie k pýche, duchovnej slepote a sebazničeniu. Ako riešenie navrhujú praktizovanie pokory, lásky a sebazaprenia. Duchovný boj proti egoizmu spočíva v prekonávaní seba cez modlitbu, pokánie a službu druhým.
Tieto učenia sú aktuálne aj dnes a môžu byť inšpiráciou pre každodenný život, aby sme sa viac zamerali na nesebeckú lásku, službu a vnútornú premenu.
